Ležím v posteli, je asi hodina po polnoci a ja už hodnú chvíľu celá nabudená zvažujem, čo napíšem do prvého príspevku na tomto blogu.
Od radosti nemôžem spať a vedľa leží pravidelne-vlhko-kašľajúce dieťa (tatíka sme presunuli do detskej izby, nech aspoň niekto spí ako človek) a pri každom zachrčaní dúfam, že mu nepríde zle.
Školkárske sople, čo vám poviem, už tri dni máme párty, kde sa podávajú asi tri druhy sirupov ráno aj večer. A to už asi tretíkrát od začiatku školského roka.
Ale k veci.
Volám sa Mary, som už viac ako tri roky mamou malého princa, ktorému občas poviem Samulej.
Blogujem už niekoľko rokov o jedle na blogu
frommarysity, takže to nie je moja úplná prvotina. Blogovanie je ideálny spôsob ako sa podeliť so svetom o svojich dojmoch (a nielen tých z taniera). Na varenie ma namotala úžasná Nigella Lawson až tak, že som jedného dňa založila blog, kde mám svoj virtuálny zápisník receptov a začína sa receptom samozrejme od nej.
Moja láska k vareniu aj vďaka (zrejme tým talianskym) génom aj vďaka blogu narastá dodnes a je to niečo, čo ma okrem handier a kozmetiky neskutočne baví a fascinuje zakaždým, keď vidím nový recept.
Teším sa na výslednú chuť a keď sa mi páči, najradšej by som porozdávala lyžice ľuďom naokolo, no aspoň utekám po foťák/mobil a už archivujem a spisujem svoje chute.
A na toto je blog ako stvorený... Na tie dojmy, zážitky, skúsenosti a pocity.
Dnes večer som ale bola nepriamym svedkom situácie, ktorá sa nám mamám občas vyskytne...
Nazvala by som to otvorene - kolapsom - stavom, kedy máte všetkého dosť a najmä máte pocit, že je to všetkým naokolo jedno.
Jednoducho vám buchnú nervy z materstva, ktoré je inak dokonalá vec, no a schytá to niekto okolo vás, či už si to zaslúži, alebo nie.
Uvedomila som si, že my - mamy žijeme tak trochu v inom svete ako ostatní okolo nás.
Aspoň ja to vidím ako niekedy dosť tesnú krabicu, v ktorej som zavretá a som mnou je v nej toho dosť veľa.
Človeka súčasne ten pocit napĺňa, že je to také MOJE kráľovstvo, kde môžem/musím mať všetko pod kontrolou, ale zároveň je to miestami strašne vyčerpávajúca zodpovednosť.
No a v mojich predstavách túžim byť znovu aspoň chvíľku tou nezávislou dušou (ktorá žije vo vzdušnej veľkej krabici a môže si tam pohodlne robiť, čo chce a najmä kedy chce), ale zároveň mi už akosi prirodzene pripadá neprirodzené byť mimo tej krabice.
No nepripadá vám to šialené?!
Zabudla som dodať to najlepšie... že v tej krabici dosť podstatnú časť zaberá iný živý tvor - vaše dieťa, prípadne sa ich tam natisne viac (ale krabica už priamoúmerne nerastie).
Samozrejme je v nej ešte domácnosť, prípadne práca a aj váš milovaný muž, ktorého krabica je samozrejme priestrannejšia a máte pocit, že prázdnejšia, čo mu samozrejme v kútiku duše závidíte.
Už viem, cítim sa ako Alica v krajine zázrakov.
No a aby som už fakt prišla k podstate tohto blogu...
...niekde sa jednoducho ventilovať treba.
Niektoré mamičky majú kamošky, s ktorými pravidelne kávičkujú o VŠETKOM, alebo sú umelecky nadané a kreslia, štrikujú, či navrhnú celú kolekciu šiat, či šperkov (a ešte si to aj samé na kolene vyrobia!), píšu knihy, nakupujú, varia, pečú, športujú až do vyčerpania - to pomáha, potvrdzujem.
Niektoré superženy to dokážu ešte aj nakombinovať!!!
No jednoducho niekde sa realizovať musíme, aby bolo tých kolapsov čo najmenej.
Tento blog bude teda mojím občasným denníkom o živote s našim Samulejom, ktorého by som napriek všetkým doterajším občasným kolapsom nevymenila ani za všetku nezávislosť na svete.
V tej krabici je mi s ním predsa tak dobre, tak, keď mi v nej bude trošku tesno, občas život v nej ukážem.
P.S.: ja viem, že niekedy priveľa rozprávam...
